Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Legend about the Devil´s portrait at Bratislava townhall

4. 12. 2011

Slovak version, sent by teacher Alexandra Zápotocká from Stropkov, picture Lívia Džupinová, 13, Konštantínova school, Stropkov

Čertov obraz
 
V radničnej súdnej sieni, ktorá hľadí na rínok širokým trojitým oblokom vysunutým do arkiera, odbavoval mestská súd svoje pravidelné stredajšie zasadnutie. Občania mesta prichádzali so žalobami a sťažnosťami, hľadali u súdu svoju pravdu. Bolo už blízko poludnia, keď vošla do sieni prostá žena v smútočnom odeve, s užialenou tvárou. „Zastaňte sa ma, otcovia mesta, zdvihnite ruku na ochranu mojich sirôt!“ vyhŕkla a hlas sa jej triasol od zdržiavaného plaču. „Rozpovedz, aká krivda sa ti stala,“ povzbudil ju richtár.
 
wok-devil--s_picture-livia_dzupinova-13-zs_konstatntinova-stropkov.jpgŽena postúpila o krôčik a začala už trošku pokojnejšie: „Pred troma dňami som pochovala muža, ostala som sama so štyrmi malými deťmi. Veď ma pánboh neopustí, myslela som si, máme kúsok poľa, dorobíme si chleba. Najala som si rataja a vybrala som sa s ním orať, že zasejeme pšenicu. Prišli sme na roľu – a tam už cudzí rataji! Priorávali naše poliatko k susednému širokému poľu. Veľký sused si tam vykračoval a z role ma odháňal, lebo vraj nie je naša, ale patrí jemu.“ Žene vyhŕkli slzy, utierala si ich rožkom zástery. „Kto je ten človek, čo sa zmocnil tvojho poľa?“ spýtal sa richtár. „Sedí tu medzi vami na stolci prísažného,“ povedala žena s blčiacim zrakom a ukázala rukou: „To je on!“
 
Obžalovaný radný pán posmešne skrivil pery. Na tvári už postaršej, lemovanej dôstojnou bradou, sa mu zjavil zhovievavý úsmev. Bol to vážený patricij, už po štvrtý raz zvolený za člena mestskej rady. Rozvážny, múdry, tvrdý ani z kovu. Vedelo sa o ňom, že má veľa viníc aj oráčin a že mu majetok rastie pod rukami ani cesto na mise. Ten že by sa ulakomil na vdovské pole? Richtár a prísažní nemohli veriť vlastným ušiam. „Čo povieš na túto obžalobu, vážený pane?“ oslovil ho richtár. Radný pán vstal. V čiernom senátorskom talári a so zlatou reťazou na hrdle vyzeral úctyhodne a dôstojne. Po tvári mu ustavične blúdil ten istý zhovievavý úsmev. „Slávny súd,“ povedal zvučným hlasom, „táto žena je naskrze neznalá veci. Pole, o ktorom hovorí, nebolo vlastníctvom jej muža, patrilo a patrí mne. Jej mužovi som ho dal iba do úžitku zato, že mi pred rokmi preukázal službu. Teraz, keď umrel, beriem si len naspäť, čo je moje. Naozaj nechápem, prečo nebohý o tomto všetkom svojej žene nepovedal.“
 
„To vôbec nie je pravde, pán richtár, ale veľké klamstvo!“ vykríkla žena. „Ľudia dosvedčia, že tú roľu obrábal predtým otec môjho muža a ešte predtým otec jeho otca. Všetci dosvedčia, že odjakživa patrila našej rodine.“
 
„V hlave sa jej pomútilo, neborkej,“ povedal pokojne a s veľkým dôstojenstvom radný pán. Otvoril vyrezávanú príručnú truhličku a zapremŕval sa v pergamenových zvitkoch. Napokon jeden vybral a podal richtárovi: „Tu je dokument o tom, že mi pole odjakživa patrilo. Ráčte sa presvedčiť.“
 
Richtár prešiel listinu zrakom, ohmatal visiacu pečať, pokýval hlavou. Po ňom urobil to isté prvý prísažný, za ním druhý a tretí. Zakrátko prešla listina rukami všetkých prísediacich. „Predložený doklad jasne vyvracia všetky pochybnosti,“ hovorí richtár. „Pole naozaj patrí radnému pánovi, o ktorom si sa ty, žena, vyslovila pred súdom nactiutŕhačsky. Závisí teraz od neho, či bude zato žiadať tvoje potrestanie.“ Radný pán sa zadíval na ženu zvysoka, ani čo by vrch pozrel na úbohý malý krtinec pri svojej päte. Nechá ho na svete, alebo ho zavalí svojou váhou?
 
„Ale veď je to neslýchané!“ vykríkla žena. „Tá listina nemôže byť pravá! Istotne je falošná, inak to nemôže byť!“ Až sa tak zadúšala. „Nech radný pán odprisahá jej pravosť ! Nech odprisahá tu pred svätým krížom! Ak on bude ochotný zaťažiť si dušu krivou prísahou, tak ja sa potom zmierim so svojou biedou.“ Richtár pozrel po prísažných, dorozumeli sa kývnutím hlavy. „Súd ťa vyzýva na prísahu, pane.“
 
Radný pán nenáhlivo vstal, dôstojným krokom prešil ku krucifixu a položil pravicu na bibliu. „Prisahám pred tvárou Všemohúceho,“ odriekal hlasom zvučným a pevným ani z kovu, „že som hovoril pravdu a len pravdu. Ak som prisahal krivo, nech ma za to stihne spravodlivý trest.“ Nastal okamih ťaživého ticha. A v tom sa dom zatriasol od neslýchaného rehotu a hvizdotu. Vyzeralo to, akoby výskali a hahotali sa všetky pekelné mocnosti. Z čertovského brlohu na Šlosbergu vyletela červená guľa a ohnivou čiarou sfrčala dolu komínom, až to vyhodilo zdobenú mriežku na kozube súdnej siene.
 
Před užasnutou mestskou radou stál bratislavský čert vo svojej služobnej červenej mantile a v širokom úsmeve ceril zuby, akoby stretol starých známych. Prikročil k radnému pánovi, ktorý ešte vždy stál na prísažnom mieste, a ťapol ho po pleci! „Dávno som ja vedel, že raz budeš môj!“ Rozviatym pohybom mu prehodil cez hlavu svoju červenú mantilu a so živým batohom na chrbte jediným skokom rozrazil zatvorený oblok, až z neho sfrčali okrúhle červené a biele tabličky skla. Od radosti, že nesie takú vzácnu korisť, ťapol čiernou dlaňou po vonkajšom múre domu a s rehotom sa stratil z očí.
 
Chvíľu trvalo, kým sa richtár a prísažní spamätali z ohromenia. Sieň bola plná pekelného dymu, smradu a puchu, až v očiach štípalo. Vyhrnuli sa na rínok a zhlboka dýchali svieže povetrie. Hore sa cez rozbitý oblok ešte stále vinuli prúžiky štipľavého dymu. Vtom ktosi ukázal prstom - vidíte? Na stene, tam, kde pekelník ťapol svojou dlaňou, skvel sa obraz, ani čo by vpálený do omietky: muž v čiernom šate pred otvorenou knihou, vysoké čelo, dlhá brada. Všetci ho zaraz poznali. Bol to on, krivoprísažník!
 
Od tých čias preleteli veky ponad bratislavskú radnicu, ale čertov obraz z nej ani neodviali, ani nezmyli. Neporušený svieti ešte i dnes sviežimi odtieňmi nad starobylým portálom, hneď vedľa trojdielneho obloka, ozdobeného farebným sklom a umeleckým mrežovím.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář