Jdi na obsah Jdi na menu
 


Legend about a white eagle and the Bratislava castle lord

3. 12. 2011

Slovak version, sent by teacher Alexandra Zápotocká, Stropkov, picture Martina Marušáková, 11, Konštantínova school, Stropkov

Biely orol a pán z Bratislavského hradu
 
Barón Zoltán, člen družiny bratislavského hradného grófa, bol náruživý poľovník. Jeho poľovnícku vášeň neuspokojovali poľovačky, ktoré dosť pravidelne usporiadaval gróf pre seba a svoju družinu. Barón Zoltán chodil na poľovačku aj sám. „Zajtra si vyjdem na Železnú studničku,“ zmienil sa raz pred starým sokoliarom. „Zajtra, urodzený pane?! Začudoval sa starec. „Zajtra je predsa Štedrý deň!“
 
„No a čo? Aj ty ma ideš častovať poverou, že sa na Štedrý deň nesmie poľovať ?“  
„To nie je povera, pane. To je čosi ako zákon.“
„Zákon!“ Posmieval sa barón. „A ktože vydal ten tvoj zákon?“
„Nevedno, urodzený pane, ale všetci ho dodržujú. Lebo na Štedrý deň majú zvery sviatok lesného mieru, hora sa odeje do svitočného rúcha a neslobodno ju poškvrniť krvou. Chlapi nášho rodu sa od nepamäti zaoberali lovom a poľovačkou, ale zákon o lesnom mieri nikdy neporučili.“
„Lesný mier!“ vybuchol barón. „Každý len tára: Lesný mier! Lesný mier! Ale kto z vás ho videl? Ako vyzerá ten váš lesný mier?“
„Neviem, či ho dakto videl,“ povedal mierne starec, „ale všetci ho majú v úcte. Sú už raz také veci medzi zemou a nebom, ktoré si treba ctiť, aj keď ich náhodou nevidíme.“
 
wok-white_eagle-_martina_marusakova-11-zs_konstantinova-stropkov.jpgBarón sa odvrátil a nič nepovedal. Ale tvár mal zaťatú. Jemu nik nezabráni, nie je predsa nevoľník alebo sluha, čo sa musí podrobovať každému zákonu, ešte aj nepísanému! A tak sa na Štedrý deň, hneď zrána, vybral do hory. S puškou na pleci kráčal smerom k Železnej studničke. Deň bol biely, zastretý mliečnou hmlou, nedaľekú horu ani čo by krylo sedem mušelínových závojov. No keď barón vošiel medzi stromy, veruže sa začudoval: všetko tam tajomne žiarilo, akoby kmene i konáre boli plné svetla. Taká utešená žiarivá tichosť. Opatrným krokom sa dostal až k prameňu Železná studnička, ktorý ďakuje za svoje meno červenkavým kameňom, čo sa zrkadlia v jeho vode a do červenkava ju sfarbujú.
 
A tam ich zočil: lesné zvery, ako sa usilovne pripravujú na svoj sviatok. Medvedica rozkurovala pec. Jeleň miesil cesto vo veľkom drevenom koryte, ktoré tiež celé žiarilo. Veverica lúskala lieskového vahančeka. Krt mal na nose strieborné okuliare a oberal hrozienka. Jež strúhal jablká. Vlk zlatým tĺkom tĺkol v mažiari mak. Diviak šľahal sneh, jazvec mastil plech a tam vzadu ešte ktosi čosi robil, lenže sa nedalo dovidieť. Všetko v hore sa usilovne účastnilo na príprave vianočného koláča. Iba líška s čerstvo načesaným golierom nič nerobila, len si hore-dolu po lese brúsila, očami jastrila. Teda takto vyzerá ten lesný mier! Pomyslel si Zoltán a hľadel na to celý očarený.
 
V tom nad horou čosi zaplieskalo, čosi zašuchotalo. Zdvihol pán hlavu, ejha! Tá krása, tá nevídanosť. Nech ho nevidí na vlastné oči, nikdy by neuveril! Ponad koruny stromov sa na velikánskych krídlach nesie orol s perím ako padlý sneh, zobák a pazúry samý strieborný ligot. Toho tak mať medzi trofejami! Blyslo barónovi. Túto skvostnú kráľovskú hlavu so strieborným zobákom! Strhol z pleca pušku a namieril. Samá prvá to zbadala líška. Teraz už bolo isté, že ona nie naprázdno hore-dolu brúsila, ale že na všetky strany dobrý pozor dávala. Bola strážkyňou lesného mieru. Keď zbadala, ako pán strhol z pleca pušku, zaštekala svojím čudným, psiemu podobným štekotom. V lesnej reči to znamenalo: „Biely orol, pozor!“ Vták mávol velikánskym krídlom, rozhliadol sa bystrým okom, zaraz on vedel, odkiaľ mu čo hrozí. Strieborným zobákom si vytrhol z hrude biele pierko a pustil ho dolu. A to pierko začalo padať, akoby vôbec nebolo z páperia.
 
To pierko padalo, ani čo by bolo z toho najťažšieho železa. Zletelo dolu ako oceľová strela a prebodlo poľovníkovi ruku práve vtedy, keď chcel stlačiť kohútik. Prebodlo mu ju priam uprostred dlane, až pán s výkrikom odhodil pušku do snehu.  Krv vystrekla prúdom a farbila na červeno bezúhonnú lesnú belosť. Vtedy líška znovu zaštekala svojím čudným, psiemu podobným štekotom, čo v lesnej reči znamenalo: „Ešte takáto galiba! Krvavé škvrny na odeve vianočného lesa!“ Chmatla pána za rukáv a ťahala ho k Železnej studničke. Prikrýval ju krehký, akoby čipkovaný ľadík, len naprostriedku svietil červenkavý otvor ani zornička v zajačom oku. Pokropil si poľovník prebodnutú ruku, a div-divúci! Krv hneď prestala tiecť a rana sa zavrela. A líška ho potom chytro odprevadila za posledný strom.
 
Barón bol z všetkého taký ohromený, že mu nezišlo na um ani obzrieť sa. Nevidel teda, ako nad horu priplával sivý obláčik, ako roztvoril svoj mäkký mech a spustil na čistinku za tri náručia snehových vločiek. Poprikrývali vločky červené stopy krvi, zasypali odhodenú pušku aj stopy poľovníkových čižiem. O chvíľu bola hora zasa bezúhonne čistá a zvieratá si mohli v pokoji dopiecť svoj vianočný koláč.
 
Barón Zoltán nikdy nikomu neprezradil, kde toho dňa bol a čo zakúsil – veď sa ani nebolo čím chváliť. No ľudia sa predsa dozvedeli, ba dostalo sa to aj to povesti. Možno ho niekto videl, ako si vtedy po návrate z hory neveriaco prezerá pravú dlaň. Alebo to možno sám vybľabotal vo sne. Ale najskôr to bude tak, že to ľudia uhádli podľa jazvy, ktorá mu ostala na ruke a pre ktorú mu už navždy prischla prezývka: Pán s prebodnutou rukou.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 


Poslední fotografie



Archiv

Kalendář
<< červen / 2018 >>


Statistiky

Online: 1
Celkem: 46872
Měsíc: 497
Den: 26